ROZHOVOR s dobrovoľnou hasičkou Jolanou Kovácsovou: Za záľubou stojí láska, FOTO

Zdroj: archív Jolany Kovácsovej

Jolana Kovácsová z Tešedíkova je absolventkou šalianskeho gymnázia a má maturitu z ekonómie. Prešla viacerými povolaniami, pracovala aj v zdravotníctve. Pred piatimi rokmi zakotvila v Štátnom archíve v Šali, kde pracuje dodnes. Už teraz sa nemôže dočkať, kedy opäť spoluoživí načas odmlčanú dobrovoľnú hasičskú činnosť v jej dedine. Prečítajte si rozhovor s pani Jolanou, ktorá má hasičstvo v krvi.

Pani Jolana, Dobrovoľný hasičský spolok v Tešedíkove (Perede) vznikol v roku 1885. Čo z historických faktov dobrovoľného hasičstva vo vašej dedine vás zaujalo z rozprávania starších obyvateľov?

„Vraj okolo Veľkej noci požiarnici chodili kontrolovať komíny a kachle. Za odmenu dostali vajíčka, ktoré potom jedna pani u nás odkupovávala. Požiarnici si tým pádom niečo našetrili. Keď boli rôzne oslavy, narodeniny či svadby, chodili sme blahoželať oslávencom. Vytiahla sa pred nimi požiarna hadica, čo znamenalo, že bude treba zaplatiť výkupné, s čím však už každý vopred rátal."

Pani Jolana prekladá i zaujímavosti o miestnom spolku, ktoré boli námetom dizertačnej práce (Obec medzi Uhorskom a Československom. Premeny Tešedíkova v rokoch 1918 – 1938): Tešedíkovských hasičov v nej spomína Judita Szekeresová Kovácsová : „V roku 1927 bola postavená požiarna zbrojnica v obci, neďaleko miestneho valcového mlyna, ktorého majiteľom bol veliteľ spolku Cyprián Lelovics. Miesto, kde sa uskutočnila stavba, sa nazývalo Námestie sv. Floriána. Členovia spolku sa zapájali aj do kultúrneho diania, organizovali divadelné predstavenia ale aj zábavy.“

Povedzte, prosím, našim čitateľom, kde sa vzala vaša neobvyklá túžba stať sa dobrovoľnou hasičkou?

„K tomu som sa dostala tým, že som sa vydala za chalana Aladára Kovácsa, ktorý bol veliteľom Dobrovoľného hasičského zboru v Tešedíkove. Zbor má dlhodobú históriu. Ja som pracovala s deťmi, viedla som krúžky. Bola som členkou ženského družstva. Potom nás bolo čoraz menej, tak som súťažila neskôr za Žihárec."

Práca s deťmi vás teda napĺňala?

„Samozrejme. Práca s deťmi, to je veselá vec. Ako požiarne družstvo sme mali aj 10 detí, niekedy aj 60. Posledné družstvo tvorilo 10 detí, absolvovali sme rôzne preteky, okresné súťaže, boli sme aj na krajskej súťaži v Štúrove, kde sme získali 6. miesto z 26 družstiev. Deti sa snažili, takže to bola veľká radosť. Lenže potom išli na stredné školy, takže opäť sa to rozpadalo. S malými deťmi bolo vždy výborne, začínali sme s druhákmi. Počas súťaží absolvovali aj testy- hravou formou odpovedali na otázky a viazali uzly, mali aj štafetový beh a útok s hadicami. To ich najviac tešilo, pretože sa najviac bavili, keď hodili vedúceho do kade s vodou.“

Neskôr však prišla iná doba a s ňou aj moderná technika, ktorá deti priťahovala viac ako spoločné aktivity. Ako ste sa s tým vysporiadali?

„Áno, deti nám zase vypadávali, venovali sa viac počítačom a mobilom. To bolo pre ne zaujímavejšie, ako práca vonku. Pritom, požiarne cvičenie pre deti je vlastne hra, predtým ich to zaujímalo. Nie je to drina, nenútime ich do ničoho. Je tam voľnosť, ale na druhej strane za ne zodpovedáme. Všetci, ktorí sme robili s deťmi, sme zároveň aktívne športovali.“

Kedy sa vám podarilo opäť nadviazať na vašu činnosť s deťmi?

„S manželom sme obnovili detskú činnosť opäť v roku 1983. Pracovali sme aj s dorastom. V triedach sme nacvičovali viazanie uzlov a pod. To si decká dodnes pamätajú. Kedysi v 80. –90. rokoch sme chodili aj do Serede, do campingu. Tam sme mali preteky aj s braneckými aktivitami a zdravotnou prípravou, kde sa strieľalo na terče a učilo sa viazať rany a pod. To bolo pre deti veľmi poučné. V Tešedíkove v škole sme kedysi mali aj zdravotný krúžok, lenže časy sa potom zmenili a tak to upadlo.“

Pani Jolana, okrem hasičstva máte aj iné „ženské“ záľuby?

„Medzi moje záľuby patrí história, najviac zbožňujem faraónov. Prečítané mám všetky Zamarovského knihy. Veľa čítam, je mi jedno, či po rusky, maďarsky aj slovensky. Za to, že viem pekne po slovensky, vďačím fantastickej pani učiteľke Morávkovej, ktorá nás učila dejepis a slovenčinu a veľmi zaujímavo vedela rozprávať."

Čo inšpirovalo vaše kolegyne, aby sa stali taktiež dobrovoľnými hasičkami? Koľko dievčat alebo žien máte vo svojom zbore?

„Prvotným spúšťačom k založeniu ženského družstva boli poznámky mužov, že vraj nevieme športovať… :). Takže sme si založili ženské družstvo. Je to tom, že človek sa po celodennom strese chce odreagovať. Požiarnici sú okrem toho veľká rodina. Ja v zbore pôsobím 36 rokov. S dátumom sobáša som sa stala členkou. Jednoducho to bolo automatické, že pôjdem do toho aj ja. Popritom som vychovala dve deti, ktoré boli tiež súčasťou. Ženy sme štyri. Opäť sa nám ale začínajú prihlasovať dievčatá.“

Prezradťe, čo plánujete na poli dobrovoľného hasičstva v Tešedíkove?

„Vlani sme začali oživovať plány na znovuobnovenie činnosti. Chceme pokračovať, lebo nám to chýba. Chceme taktiež vyvrátiť dojem, že hasiči iba radi pijú, ale nie je to o tom. Prvotná je aktivita. Môj manžel je už v invalidnom dôchodku. Súčasným predsedom DHZ Tešedíkovo je Alexander Kocsis. Členovia zboru nám zostávajú, ale veríme, že prídu aj noví. Aktívnych členov máme 12. Pasívnych máme 45 ľudí. Okrem toho, hasiči mali taktiež aj svoju dychovku. Kedysi hrávali na zábavách i pohreboch, oblečení v slávnostných rovnošatách. Niektorí jej členovia by tiež chceli obnoviť činnosť.“

Takže sa už tešíte na spustenie aktivít. Čo vás teda najbližšie čaká?

„Už aj teraz sme boli pozvaní na akciu, keď do Tešedíkova prišiel historický vláčik. Veľmi sme sa bavili. Mali sme rovnaké tričká a tak sme pomáhali. Onedlho opäť pôjdeme asistovať pri behu, takže sa tešíme. Pracujeme zatiaľ v tichom režime, pretože potrebujeme obnoviť našu hasičskú zbrojnicu.“

A ako sa vám darí v získavaní financií na jej opravy?

„Pani starostka prisľúbila pomoc zo strany obce. Pomohla nám so žiadosťou o dotáciu, ktorá by nám pomohla vynoviť zbrojnicu. Potrebujeme zaviesť vodu, opraviť okná, dvere. Techniku máme zabezpečenú, patrí k nej stará tatrovka, tú chceme dať spojazdniť. A máme aj historický kúsok- drevený aparát, ktorý používali ešte naši pôvodní hasiči. Hneď, ako sa nám podarí vynoviť zbrojnicu, zorganizujeme pri nejakej príležitosti peknú akciu. Potom, čo získame financie, chceme ihneď začať pracovať na obnove budovy, a to svojpomocne formou brigád. Už sa nevieme dočkať, kedy sa do toho pustíme.“

Vo fotogalérii uvidíte zábery z činnosti DHZ v Tešedíkove.