O Nežnej revolúcii s plastickým chirurgom zo Šale: Kedy, keď nie teraz? Kto, keď nie my?
17. november 1989 bol významným dňom v novodobej histórii Slovenska. My sme sa porozprávali s Reganom Belovičom, ako prežíval udalosti Nežnej revolúcie.
Nežná revolúcia označuje nekrvavé udalosti, ktoré prebehli v Česko-Slovensku s cieľom odstrániť komunistickú vládu. Porozprávali sme sa s plastickým chirurgom Regan Belovičom, ktorý v danom období študoval na vysokej škole v Prahe.
Ako vidíte začiatok Nežnej revolúcie?
Na úvod by som povedal, že tieto udalosti boli vyvrcholením obrovskej
nespokojnosti občanov s neschopnosťou komunistických aparátčikov a ich
nezáujmom o problémy ľudí. V okolitých krajinách už prebiehali rôzne
formy protestov. Len Československo ako jedna s najperzekvovanejších
krajín ešte spalo. Musím konštatovať, že to mu ostalo dodnes.
Čo ste robili / kde ste boli, keď sa začali udalosti okolo
17. novembra na Slovensku?
V novembri roku 1989 som bol študentom LF UK v Prahe. Rôzne demonštrácie
prebiehali prevažne v Prahe a Bratislave už predtým. Dokonca by som povedal,
že podobne ako Bratislavská jar 1968 aj nežná revolúcia vyklíčila
v Bratislave známym brutálnym potlačením pokojnej sviečkovej
demonštrácie. Ale vráťme sa do Prahy. Po uliciach boli odstavené autá
občanov vtedajšej NDR, ktorý utekali cez ambasádu do NSR: Niektoré ulice
boli úplne zablokované ako posolstvo blížiacej sa veľkej zmeny. Napriek
tomu nikoho ani vo sne nenapadlo, že by sa niekedy ten zvrhlý režim mohol
zmeniť. Aj na Václavskom námestí boli organizované protesty a tie som mal
možnosť sledovať a aj zásahy proti nim, lebo naša kolej bola v Opletalovej
ulici, ktorá vedie pred vtedy Hlavným(dnes Wilsonovým) nádražím až na
Václavák. Priamo pod našimi oknami a v ul. Jindrišská sa grupovali
policajné zásahové jednotky. Zvláštnu atmosféru pre nás mal pohľad na
ozbrojencov aj preto, že v našej koleji sídlili pôvodne kancelárie
Gestapa. Väčšina študentov sa demonštrácii z obavy z vyhodenia zo školy
nezúčastňovala. No na plánovanú demonštráciu 17.novembra na
Medzinárodný deň študentstva a uctenie pamiatky moravského študenta
medicíny Jana Opletala a pekára Václava Sedláčka sa vybrali všetci, čo
mohli, dokonca aj „papalášske detičky“, pretože Vasil Mohorita vyhlásil
pre všetky organizácie SZM, že demonštrácia je povolená. Takéto
vyhlásenie vysokého funkcionára bolo vtedy chápané ako príkaz na účasť,
ktorému sa nemožno protiviť.
Čo nasledovalo?
Následné brutálne potlačenie pokojného sprievodu vyvolalo v radoch
všetkých študentov obrovské rozhorčenie a pocit podvedenia svojimi
najvyššími predstaviteľmi. Nehovoriac o analógii s perzekúciou
fašistickej gerily, gestapa a SS v roku 1939 kedy sa aj môj príbuzný ako
vtedajší pražský študent dostal do koncentračného tábora
Sachsenhausen-Oranierbur. Vyhlásili sme okupačný štrajk, polepili sme celú
Prahu letákmi. Z vagónov Metra nebolo vidieť, lebo všetky okná boli
zalepené. Prvé dni sme mali malú dušičku. Stalo sa že do jednej školy
vtrhli policajti a vymlátili študentov. Nikto nevedel, či to všetko
neskončí veľkým násilím. A úprimne, pre režim nebol žiadny problém
vyhodiť nás všetkých zo školy a poslať do baní. Alebo jednoducho
postrieľať. Na podporu študentov sa k nám pridal len nejaký záhradkársky
podnik s počtom zamestnancov 117. Vyzývali sme na generálny štrajk ale bez
veľkej odozvy. Chodili sme do veľkých podnikov ale bez efektu. Nakoniec ako
člen štrajkového výboru som oslovil Šaľana, ktorý ako dieťa utiekol
z nemeckého transportu v Prahe a už tam ostal žiť v rodine, ktorá ho
zachránila. Ten nás zobral medzi svojich bývalých kolegov do ČKD a ČKD
jeden z najväčších podnikov sa pridalo k štrajkujúcim študentom.
A potom sa strhla lavína a pridala sa celá Praha. Ten človek sa volal Jozef
(Pepo) Rehák. Ešte stále nikto ani len myšlienkou nezavadil o to, že by sa
mohol zmeniť režim. Všetci sme len chceli socializmus s ľudskou tvárou.
A pravdepodobne aj to bol v pozadí účel všetkých udalostí. Zmena vedenia
strany. No keď mobilizovaní milicionári „nafasovali“ ostré náboje,
poodhadzovali zbrane, že oni strieľať do svojich detí nebudú, vtedy došlo
k zlomu. Komunisti zistili, že majú nulovú podporu. A vtedy sa objavili
disidenti a vyliezli na tribúny. Vtedy im už prakticky nič nehrozilo.
A vtedy sa začalo hovoriť o zmene režimu na kapitalistický. My sme ich
poznali veľmi dobre lebo sme navštevovali „hospody“ do ktorých chodili.
A neskôr ako predstavitelia študentov sme sa s nimi stretávali. Chápali
sme, že ten, kto ich nastrčil, ich tam dal preto, že ak by sa komunisti
rozhodli ich zlikvidovať, žiadna veľká škoda by sa nestala. Celú tú dobu,
4 mesiace som trávil v Prahe. V ľuďoch bolo odrazu vidieť nadšenie. My
sme produkovali plagáty na cyklostyle ako diví, kopírovali sme západné
videokazety(-vtedy sa to mohlo) robili sme rôzne kultúrne akcie.
Najjasnejším znakom zmeny bolo, že sa bezduché šedivé bytosti v Metre
premenili na usmievajúcich ľudí a dokonca komunikovali medzi sebou, čo bolo
predtým nezvyklé. Tie úsmevy a šťastné tváre v Metre a v elktričkách
nikdy nezabudnem. To, čo sa dialo v Šali viem len sprostredkovane. Viem že
môj spolužiak s Gymnázia Peter Velčický prišiel informovať študentov na
gymnáziu o udalostiach v Bratislave. A ľudia začali rýchlo prevracať
kabáty. A zmizla kronika mesta.
Ako sa s odstupom času pozeráte na Nežnú revolúciu? Ako
hodnotíte tieto udalosti v kontexte súčasného spoločenského
diania?
Komunisti si sami môžu za to, že stratili vládu. A obišli ešte veľmi
dobre za to, čo napáchali. Členovia nie len mojej rodiny boli bezdôvodne
perzekvovaní počas socializmu. Starý otec bol väznený v uránovej bani
3,5 roka. Chodili sme na výlety na Devínsky hrad odkiaľ sme pozerali cez
ostnatý drôt do Rakúska – do krajiny, kde sa možno nikdy nepozriem.
Cestovať som mohol akurát prstom po mape. 89. rok priniesol slobodu. Vlani
v Kráľovskom jachtklube na Grenade som svojej 12 ročnej dcére
vysvetľoval, že sedieť tam pre nás bol nedosiahnuteľný sen, o ktorom som
čítal akurát v knihách cestovateľov zo „slobodných“ krajín. A jej
môžem priamo džungli tropického dažďového pralesa ukázať ako rastie
káva kakao, či banány. Žiaľ neuvedomili sme si včas, že sloboda nie je
anarchia a že musí mať pravidlá. Aj v Šali sme nechali dlhé roky po
revolúcii vládnuť prezliekačov kabátov a normalizačných aparátčikov,
či ich príbuzných. Vstúpili sme do EU. EU som považoval a považujem za
úžasný projekt? Lenže ju ovládli ľudia, ktorých sme sa my chceli v 89tom
zbaviť. Mnohé kroky eurobyrokracie mi silne pripomínajú roky socialistickej
diktatúry. Ľudia sa po rokoch nadšenia a nádejí opäť prestali usmievať.
Vzdelanosť a inteligenciu mladých zabil Disney channel a otupili drogy. Ceny
sa vrátili na úroveň socialistických, akurát namiesto 1500 zarábame
400. Ideály revolúcie sa vytratili. Zabudli sme na revolučné piesne:“
Pravda víťazí, Sľúbili sme si lásku a na Krylovho Anděla“! A pritom
práve ten režim, ktorý láme v kostoloch anjelom krídla sa chce stále
vrátiť v rôznych podobách. Kto sa mu postaví?
Foto: ilustračné