Tip na knihu: Špičkové severské krimi Nemý svedok

Možno nie je vždy bezpečné mať krásny dom uprostred idylickej prírody ďaleko od ľudí, v akom býva rodina Carlstenovcov. Prečo? Dozviete sa v novom krimi románe Nemý svedok

Ilustračný obrázok k článku Tip na knihu: Špičkové severské krimi Nemý svedok
Zdroj: Bux.sk

Je tu nová severská detektívka Nemý svedok od dvojice Hans Rosenfeldt a Michael Hjorth. 4.kniha v sérii s policajným psychológom Sebastianom Bergmanom.

Sú Veľkonočné sviatky a pri vchodových dverách Carlstenovcov zazvoní muž.
V ruke má brokovnicu a v hlave jediný cieľ: všetkých zlikvidovať. Matku, otca aj dve malé deti. Brutálne ich vyvraždí…
Ale prečo? Čím sa previnili? Azda tým, že sa zasadzovali za lepšie životné prostredie?

Zdroj: YouTube.com

Nikto nič nevidel ani nepočul a vrah akoby sa pod zem prepadol. Našiel sa iba jediný odtlačok topánky. Patrí však skutočne vrahovi? Tím sa okamžite vloží do prípadu aj spolu s kolegami z Riksmordu. Pri vyšetrovaní vyjde najavo, že predsa len existuje očitý svedok tejto brutálnej vraždy. Malé dievča. No ani po ňom niet stopy…
Tím sa ocitá pod čoraz väčším tlakom. Sebastian si je vedomý, že musí svedka vystopovať, skôr než bude neskoro. Nie je totiž sám, kto ho hľadá. Poľuje naňho aj vrah, ktorý je odhodlaný dokončiť, čo začal.

Hlasujte za TOP severské krimi a TOP autora na www.severskekrimi.sk

Nemý svedok patrí medzi najlepšie detektívky, aké v poslednom čase vyšli. Opäť je to starý dobrý Sebastian Bergman, ako sme si ho obľúbili v prvých troch knihách. A stále má veľkú slabosť na ženy. A nechýbajú ani šéf Torkel, Sebastianova dcéra Vanja, či pracant Billy. Do úzadia trošku ustúpila Ursula, ktorú v minulej časti postrelili.

Vypočujte si AUDIO úryvok. Číta herec Vlado Kobielsky

Prečítajte si úryvok z novinky Nemý svedok

Nevedel, aký je dnes deň.
Ale dnes má voľno. Je takmer deväť hodín a on je stále v pyžame. Vlastne sú doma všetci. Z obývačky k nemu dolieha zvuk televízora, dávajú film SpongeBob v krátkych nohaviciach. Mama kladie na stôl tanier s jogurtom a pýta sa ho, či si po záchode umyl ruky. Prikyvuje. Dá si na raňajky aj obložený chlebík? Krúti hlavou. Stačí mu vanilkovo-banánový jogurt. Najradšej by raňajkoval cereálie Frosties, ale Fred ich dojedol, preto sa musí uspokojiť s cereáliami Havrefras. A keďže Fred zjedol najlepšie cereálie, on si po raňajkách pustí DVD podľa svojho výberu. Pozrie si film Transformeri: Temná strana Mesiaca. Ešte raz.
Zazvoní zvonček pri dverách.
„Kto to môže byť tak skoro ráno?“ čuduje sa mama a zamieri k dverám.
On však nevníma ani povedomé zvuky, keď mama stláča kľučku a otvára dvere. Zrazu sa ozve prenikavý tupý zvuk, akoby v predsieni niekto spadol na zem. Pri tom zvuku sa preľakne a jogurt z lyžičky skončí na stole. Vôbec si to nevšimne. Otec niečo znepokojene zakričí zo spálne, lebo ešte vždy leží v posteli. O chvíľu sa ozvú na schodoch jeho rýchle kroky. Vtom sa v kuchynských dverách zjaví postava.
A v ruke drží pušku.

Už boli dve.
Ona bola rozdvojená.
Jedna jej časť totiž existovala navonok a druhá existovala v jej vnútri.
Navonok sa stále hýbala.
Šla opačným smerom, a to celkom náročky. V škole ju učili, že keď zablúdi, má len ticho sedieť. To bolo v rozpore s inštinktívnym nutkaním dať sa na útek.
Zablúdila vôbec?
Netušila, kde je, ale vedela, kam ide. Nikdy nezašla ďalej než cez cestu, kde ešte vždy počula autá prechádzajúce okolo. Mohla ísť ešte ďalej, kráčať popri ceste a skryť sa, keď to prišlo. Kráčať, kým nepríde k značke, a stále kontrolovať, či je na správnej ceste a zmizne v lese. Vtedy totiž vie, že sa nestratila a neexistuje teda dôvod potichu sedieť. Chlad, vlhký chlad, jej našepkával, aby pokračovala. Bolo jej teplejšie, keď sa hýbala. Nebola ani veľmi hladná, preto pokračovala.
Vnútri bola potichu.
Istú chvíľu utekala, navonok aj vnútri. Tápala a nedokázala si spomenúť, od čoho to vtedy utekala, ani identifikovať, kam prišla. Nebolo to miesto ani miestnosť, bolo to skôr… Niečo ako pocit…
Nebola si istá. Už sa tam však nachádzala, hoci tam bolo prázdno a ona bola potichu.
Ona bola prázdna a tam panovalo ticho.
Všade bolo ticho.
Akoby to bolo najdôležitejšie, pretože kým bolo ticho, bola v bezpečí. Na mieste, ktoré nebolo miestom, osvetleným bez svetla. Tam, kde farby už neboli farbami, ktoré jej vnímavé oči poznali z vonkajšieho sveta. Otvorené, no nevidomé. Vnímala len pocit bezpečia, ktorý mal už-už zmiznúť rovnako ako ticho. Inštinktívne to cítila. Iba slová by ju dokázali odhaliť. Iba slová by prelomili ochrannú bariéru, ktorú si vytvorila, a všetko naokolo by sa znova stalo skutočným. A k nej by sa opäť dostala všetka zloba z okolitého sveta.
Údery, výkriky, teplo vyžarujúce z červenej farby a hrôza.
Nielen jej vlastná, ale aj hrôza ľudí okolo nej.
Preto vo svojom vnútri len potichu sedela.
Navonok však musela kráčať ďalej.
Dôjsť tam, kde by ju nikto nenašiel. Navonok totiž musela chrániť to, čo nosila vo svojom vnútri.
Vedela, kam má ísť.
Rozprávali sa o tom mieste. Varovali ju pred ním. Ak tam vkročí, riskuje, že ju už nikto nikdy nenájde. Nikdy viac. Aspoň toľko jej povedali. Nikto ju nenájde.
Pritiahla si tenkú bundu tesnejšie k telu a pridala do kroku.
Vo svojom vnútri sa však schúlila do klbka, neprestajne sa zmenšovala a dúfala, že zmizne úplne.

Zdroj: Bux.sk

Odporúčame