O Nežnej revolúcii s plastickým chirurgom zo Šale: Kedy, keď nie teraz? Kto, keď nie my?

Nežná revolúcia označuje nekrvavé udalosti, ktoré prebehli v Česko-Slovensku s cieľom odstrániť komunistickú vládu. Porozprávali sme sa s plastickým chirurgom Regan Belovičom, ktorý v danom období študoval na vysokej škole v Prahe.

Ako vidíte začiatok Nežnej revolúcie?
Na úvod by som povedal, že tieto udalosti boli vyvrcholením obrovskej nespokojnosti občanov s neschopnosťou komunistických aparátčikov a ich nezáujmom o problémy ľudí. V okolitých krajinách už prebiehali rôzne formy protestov. Len Československo ako jedna s najperzekvo­vanejších krajín ešte spalo. Musím konštatovať, že to mu ostalo dodnes.

Čo ste robili / kde ste boli, keď sa začali udalosti okolo 17. novembra na Slovensku?
V novembri roku 1989 som bol študentom LF UK v Prahe. Rôzne demonštrácie prebiehali prevažne v Prahe a Bratislave už predtým. Dokonca by som povedal, že podobne ako Bratislavská jar 1968 aj nežná revolúcia vyklíčila v Bratislave známym brutálnym potlačením pokojnej sviečkovej demonštrácie. Ale vráťme sa do Prahy. Po uliciach boli odstavené autá občanov vtedajšej NDR, ktorý utekali cez ambasádu do NSR: Niektoré ulice boli úplne zablokované ako posolstvo blížiacej sa veľkej zmeny. Napriek tomu nikoho ani vo sne nenapadlo, že by sa niekedy ten zvrhlý režim mohol zmeniť. Aj na Václavskom námestí boli organizované protesty a tie som mal možnosť sledovať a aj zásahy proti nim, lebo naša kolej bola v Opletalovej ulici, ktorá vedie pred vtedy Hlavným(dnes Wilsonovým) nádražím až na Václavák. Priamo pod našimi oknami a v ul. Jindrišská sa grupovali policajné zásahové jednotky. Zvláštnu atmosféru pre nás mal pohľad na ozbrojencov aj preto, že v našej koleji sídlili pôvodne kancelárie Gestapa. Väčšina študentov sa demonštrácii z obavy z vyhodenia zo školy nezúčastňovala. No na plánovanú demonštráciu 17.novembra na Medzinárodný deň študentstva a uctenie pamiatky moravského študenta medicíny Jana Opletala a pekára Václava Sedláčka sa vybrali všetci, čo mohli, dokonca aj „papalášske detičky“, pretože Vasil Mohorita vyhlásil pre všetky organizácie SZM, že demonštrácia je povolená. Takéto vyhlásenie vysokého funkcionára bolo vtedy chápané ako príkaz na účasť, ktorému sa nemožno protiviť.

Čo nasledovalo?
Následné brutálne potlačenie pokojného sprievodu vyvolalo v radoch všetkých študentov obrovské rozhorčenie a pocit podvedenia svojimi najvyššími predstaviteľmi. Nehovoriac o analógii s perzekúciou fašistickej gerily, gestapa a SS v roku 1939 kedy sa aj môj príbuzný ako vtedajší pražský študent dostal do koncentračného tábora Sachsenhausen-Oranierbur. Vyhlásili sme okupačný štrajk, polepili sme celú Prahu letákmi. Z vagónov Metra nebolo vidieť, lebo všetky okná boli zalepené. Prvé dni sme mali malú dušičku. Stalo sa že do jednej školy vtrhli policajti a vymlátili študentov. Nikto nevedel, či to všetko neskončí veľkým násilím. A úprimne, pre režim nebol žiadny problém vyhodiť nás všetkých zo školy a poslať do baní. Alebo jednoducho postrieľať. Na podporu študentov sa k nám pridal len nejaký záhradkársky podnik s počtom zamestnancov 117. Vyzývali sme na generálny štrajk ale bez veľkej odozvy. Chodili sme do veľkých podnikov ale bez efektu. Nakoniec ako člen štrajkového výboru som oslovil Šaľana, ktorý ako dieťa utiekol z nemeckého transportu v Prahe a už tam ostal žiť v rodine, ktorá ho zachránila. Ten nás zobral medzi svojich bývalých kolegov do ČKD a ČKD jeden z najväčších podnikov sa pridalo k štrajkujúcim študentom. A potom sa strhla lavína a pridala sa celá Praha. Ten človek sa volal Jozef (Pepo) Rehák. Ešte stále nikto ani len myšlienkou nezavadil o to, že by sa mohol zmeniť režim. Všetci sme len chceli socializmus s ľudskou tvárou. A pravdepodobne aj to bol v pozadí účel všetkých udalostí. Zmena vedenia strany. No keď mobilizovaní milicionári „nafasovali“ ostré náboje, poodhadzovali zbrane, že oni strieľať do svojich detí nebudú, vtedy došlo k zlomu. Komunisti zistili, že majú nulovú podporu. A vtedy sa objavili disidenti a vyliezli na tribúny. Vtedy im už prakticky nič nehrozilo. A vtedy sa začalo hovoriť o zmene režimu na kapitalistický. My sme ich poznali veľmi dobre lebo sme navštevovali „hospody“ do ktorých chodili. A neskôr ako predstavitelia študentov sme sa s nimi stretávali. Chápali sme, že ten, kto ich nastrčil, ich tam dal preto, že ak by sa komunisti rozhodli ich zlikvidovať, žiadna veľká škoda by sa nestala. Celú tú dobu, 4 mesiace som trávil v Prahe. V ľuďoch bolo odrazu vidieť nadšenie. My sme produkovali plagáty na cyklostyle ako diví, kopírovali sme západné videokazety(-vtedy sa to mohlo) robili sme rôzne kultúrne akcie. Najjasnejším znakom zmeny bolo, že sa bezduché šedivé bytosti v Metre premenili na usmievajúcich ľudí a dokonca komunikovali medzi sebou, čo bolo predtým nezvyklé. Tie úsmevy a šťastné tváre v Metre a v elktričkách nikdy nezabudnem. To, čo sa dialo v Šali viem len sprostredkovane. Viem že môj spolužiak s Gymnázia Peter Velčický prišiel informovať študentov na gymnáziu o udalostiach v Bratislave. A ľudia začali rýchlo prevracať kabáty. A zmizla kronika mesta.

Ako sa s odstupom času pozeráte na Nežnú revolúciu? Ako hodnotíte tieto udalosti v kontexte súčasného spoločenského diania?
Komunisti si sami môžu za to, že stratili vládu. A obišli ešte veľmi dobre za to, čo napáchali. Členovia nie len mojej rodiny boli bezdôvodne perzekvovaní počas socializmu. Starý otec bol väznený v uránovej bani 3,5 roka. Chodili sme na výlety na Devínsky hrad odkiaľ sme pozerali cez ostnatý drôt do Rakúska – do krajiny, kde sa možno nikdy nepozriem. Cestovať som mohol akurát prstom po mape. 89. rok priniesol slobodu. Vlani v Kráľovskom jachtklube na Grenade som svojej 12 ročnej dcére vysvetľoval, že sedieť tam pre nás bol nedosiahnuteľný sen, o ktorom som čítal akurát v knihách cestovateľov zo „slobodných“ krajín. A jej môžem priamo džungli tropického dažďového pralesa ukázať ako rastie káva kakao, či banány. Žiaľ neuvedomili sme si včas, že sloboda nie je anarchia a že musí mať pravidlá. Aj v Šali sme nechali dlhé roky po revolúcii vládnuť prezliekačov kabátov a normalizačných aparátčikov, či ich príbuzných. Vstúpili sme do EU. EU som považoval a považujem za úžasný projekt? Lenže ju ovládli ľudia, ktorých sme sa my chceli v 89tom zbaviť. Mnohé kroky eurobyrokracie mi silne pripomínajú roky socialistickej diktatúry. Ľudia sa po rokoch nadšenia a nádejí opäť prestali usmievať. Vzdelanosť a inteligenciu mladých zabil Disney channel a otupili drogy. Ceny sa vrátili na úroveň socialistických, akurát namiesto 1500 zarábame 400. Ideály revolúcie sa vytratili. Zabudli sme na revolučné piesne:“ Pravda víťazí, Sľúbili sme si lásku a na Krylovho Anděla“! A pritom práve ten režim, ktorý láme v kostoloch anjelom krídla sa chce stále vrátiť v rôznych podobách. Kto sa mu postaví?

Foto: ilustračné