Nikto nevie, kedy sa môže ocitnúť v podobnej situácii

Mladí dobrovoľníci z našich škôl sa v spolupráci so šalianskou zložku Únie nevidiacich a slabozrakých zapojili do verejnej zbierky „Biela pastelka“. V uliciach sa stretávali s rôznymi reakciami, niektorí prispeli veľmi ochotne, iní zas obchádzali dobrovoľníkov v bielych tričkách veľkým oblúkom. Podľa dobrovoľníka Juraja Soltóa však treba poďakovať všetkým. //„Doba je dnes ťažká, skutočne nie každý si to môže dovoliť. Sú takí, ktorí prispievajú pravidelne, ale aj takí, čo sa na nás pre istotu ani nepozrú. Veľa ľudí už má aj strach prispievať na verejné zbierky, lebo je v súčasnosti veľa podvodníkov a aj seriózne organizácie tak často strácajú dôveru občanov,“ //vyjadril svoj názor na záujem verejnosti o verejné zbierky Juraj Soltó.

V súvislosti s týmto špeciálnym dňom sme oslovili aj predsedu šalianskeho klubu nevidiacich a slabozrakých Igora Ďuriša. Ten nám prezradil, že šalianska zložka má až 120 členov, ktorí sa pravidelne stretávajú, majú množstvo aktivít od osláv výročí, športových podujatí či kultúrno-spoločenských stretnutí a už 10 rokov sa zapájajú do projektu „Biela pastelka“. Vyzbieraná suma sa podľa predsedu šalianskeho klubu každý rok pohybuje na približne rovnakej úrovni. „Každoročne sa v Šali vyzbiera priemerne tak do 1000 eur. Získane peniaze sa odovzdajú na nitriansku centrálu, ktorá ďalej posúva všetky prostriedky do Bratislavy, kde má únia svoje hlavné stredisko. Tam sa peniaze prerozdeľujú a isté percento sa vráti späť do našej organizačnej zložky,“ vysvetlil celý proces Igor Ďuriš. Peniaze sa využijú na chod jednotlivých klubov, na materiálne zabezpečenie podujatí či nákup dôležitých pomôcok.

Nikto nevie lepšie, ako sa žije na svete bez farieb a svetiel, než samotní nevidiaci. Pani Elenu, ktorá medzi nich patrí už 8 rokov, sme požiadali o jej osobný pohľad na túto zbierku a hovorili sme aj o každodenných starostiach nevidiaceho, ktoré si zdravý človek len ťažko dokáže predstaviť. „O zrak som prišla pred ôsmimi rokmi, po operácii mi museli vybrať šošovku, roztrhla sa mi sietnica a po štyroch operáciách oko ostalo mŕtve. Život sa teda v okamihu obrátil naruby. Po Šali sa mi pohybuje celkom dobre, nakoľko tu žijem od detstva a mesto mám doslova odkrokované, horšie je to však, keď idem do Nitry či Bratislavy, kde sa bez pomoci nezaobídem,“ povedala pani Elena, ktorá kvituje najmä prístup mladých a ich ochotu pomôcť. „S mladými mám veľmi dobré skúsenosti, sú oveľa ochotnejší, ako starší, u ktorých sa často stretávam s ignoráciou, keď potrebujem napríklad pomôcť previezť cez cestu. Rovnako aj vodiči automobilov sú veľmi neohľaduplní, pred prechodom vystrčím na znamenie paličku a aj tak len počujem, ako prefrčia okolo,“ popisuje svoje každodenné skúsenosti pani Elena, ktorá na záverečnú otázku, čo by odkázala všetkým, ktorí aj napriek tomuto všetkému povedia, že aj tak neprispejú, dala jasnú odpoveď.// „Nikdy neviete, kedy sa ocitnete v podobnej situácii a ako vám potom zle padne, keď sa vám ľudia obrátia chrbtom,“ //smutne skonštatovala na záver pani Elena, nevidiaca zo Šale.

Foto č.1: pani Elenka Foto č.2: Igor Ďuriš, predseda šalianskeho klubu nevidiacich a slabozrakých Foto č.3: na dobrú vec prispieva aj Július Morávek, poslanec MsZ a bývalý primátor Foto č.4: Juraj Soltó, dobrovoľník

Video pripravujeme…